Autor článku: PhDr. ThDr. Mária Slivková, PhD.
Z pohľadu rokov, ktoré uplynuli od smrti Jána Pavla II., čoraz jasnejšie vidíme, čo prispelo k životu Cirkvi a čo obstojí v skúške času.
Pápežská služba naďalej vzbudzuje veľký záujem a živú odozvu v srdciach mnohých ľudí. Jedným z dôvodov tohto záujmu je nepochybne skutočnosť, že pápež sa vo svojom učení neobmedzoval len na teológiu a vysvetľovanie právd viery, ale venoval sa aj široko chápaným sociálnym otázkam, čo predstavuje cenný príspevok Cirkvi k riešeniu mnohých problémov, ktoré trápia súčasných ľudí.
Svätý Otec zdôraznil, že rastúce problémy vo svete pramenia z odchodu ľudí od Krista a Jeho prikázaní, a preto požadoval návrat k týmto základným hodnotám. Vyzýval na návrat k evanjeliu, čo by znamenalo postaviť Krista do centra všetkých svetských záležitostí. Dnes, keď ekonomické hodnoty dominujú spoločenskému životu, Ján Pavol II. vytrvalo hlásal celému svetu často zabúdané duchovné hodnoty a sväté posolstvo evanjelia.
Je to náročné učenie, ktoré nie každý počúva, a medzi tými, ktorí ho počúvajú, nie všetci si jeho pravdy berú k srdcu. Napriek tomu aj tí, ktorí spochybňujú jeho pontifikát, uznávajú výnimočný význam pápežovej osobnosti a uznávajú, že bol náboženskou, morálnou a spoločenskou autoritou. Dalo by sa povedať, že Svätý Otec sa stal morálnym referenčným bodom v celosvetovom meradle. Otázku Božieho milosrdenstva a ľudského milosrdenstva sa rozhodol postaviť do centra života súčasnej Cirkvi.
Pápež sa vo svojom učení odvolával na základnú pravdu o dôstojnosti človeka, stvoreného na Boží obraz. Ján Pavol II. napísal, že „kľúčom k pochopeniu tejto veľkej a základnej reality, ktorou je človek, je Kristus“, pretože človeka „nedá sa úplne pochopiť bez Krista“. Alebo skôr, „človek nemôže úplne pochopiť sám seba bez Krista“. Nemôže pochopiť „ani to, kým je, ani aká je jeho vlastná dôstojnosť“. Človek zostáva bytosťou nepochopiteľnou pre seba samého; navyše jeho život nemá zmysel, „ak sa mu nezjaví Láska, ak sa s Láskou nestretne, ak ju nezažije a nejakým spôsobom si ju neprivlastní, ak sa na nej nezúčastňuje“.
A preto Kristus „plne zjavuje človeka jemu samému“. V Ňom každý človek „nájde svoju vlastnú veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojho ľudstva“. V tajomstve vykúpenia je človek znovu potvrdený, v istom zmysle znovu vyjadrený, znovu stvorený. Preto, ako napísal Ján Pavol II. vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis [Vykupiteľ človeka], človek, ktorý chce „úplne pochopiť sám seba – nie podľa nejakých dočasných, čiastočných, niekedy povrchných, ba až zdanlivých kritérií a mier vlastnej bytosti – musí sa so svojou úzkosťou, neistotou, ako aj slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou priblížiť ku Kristovi.
Musí do Neho akoby vstúpiť sám sebou, musí si „prispôsobiť“ a asimilovať celú realitu Vtelenia a Vykúpenia, aby našiel sám seba.“
Ľudská dôstojnosť, chápaná týmto spôsobom, predstavuje u Jána Pavla II jedno zo základných kritérií ľudskosti: „Hodnota človeka je v konečnom dôsledku určená tým, kým je, nie tým, koľko má.“ Vlastná dôstojnosť je celý súbor požiadaviek na seba, na svoje vlastné správanie a činy. Ľudia sú povinní konať spôsobom, ktorý je v súlade s ich dôstojnosťou, vo všetkých podmienkach a prostrediach svojho života. Ľudská dôstojnosť tiež vytvára záväzky a ukladá povinnosti voči ostatným. Zároveň je pre nich zdrojom práv.
Každý je povinný rešpektovať dôstojnosť ostatných a zároveň má právo na to, aby jeho dôstojnosť rešpektovali všetci. Človek má dôstojnosť z toho, že je ľudskou osobou. Nezískal ju z vôle spoločnosti ani z rozhodnutia štátu. Ani ju nezískal kvôli svojmu spoločenskému alebo štátnemu postaveniu. Už len z tohto dôvodu ani spoločnosť, ani štát nemôžu a nemali by človeka zbaviť alebo obmedziť jeho schopnosť viesť život zodpovedajúci jeho dôstojnosti.
Spoločnosť a štát by preto mali rešpektovať a ctiť ľudskú dôstojnosť. Každý človek má právo očakávať, že spoločnosť bude rešpektovať jeho ľudskú dôstojnosť a umožní mu viesť dôstojný život. Nestačí sa len zdržať aktivít, ktoré by boli v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z očakávaní ľudskej osoby. Je povinnosťou podniknúť kroky, ktoré vytvoria podmienky pre ľudí, aby viedli život hodný ich dôstojnosti.
Kvôli svojej dôstojnosti by ľudská osoba mala byť vždy primárnou a základnou hodnotou v celkovej štátnej politike a v celom systéme súčasnej civilizácie. Dôstojnosť nedovoľuje, aby jej miesto bolo iné. Ľudská osoba by mala byť vždy cieľom, nikdy nie prostriedkom; vždy subjektom, nikdy nie objektom; vždy východiskovým bodom, nikdy nie zastávkou na ceste k cieľu vo všetkých programoch a organizácii spoločenského alebo štátneho života, vo sfére vedy a kultúry alebo v hospodárskom živote.
Rešpektovanie ľudskej bytosti a jej dôstojnosti by malo byť základným kritériom pre riešenie všetkých druhov problémov, ale vždy založeným na rešpektovaní jej základných práv.
Práva sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej bytosti, sú univerzálne a nedotknuteľné, preto sa ich ľudské bytosti nemôžu nijako vzdať. Navyše, keďže ich spoločnosť neustanovuje ani neudeľuje, nemôže ich ani obmedzovať, nieto ešte odoberať. Ich neodcudziteľnosť a nedotknuteľnosť sú zakotvené v ľudskej prirodzenosti a v konečnom dôsledku v Bohu, Stvoriteľovi ľudskej prirodzenosti. Boh je teda ich konečným zdrojom. On je ten, kto vpisuje do ľudského svedomia zákony, ktoré ho zaväzujú rešpektovať ich vo všetkom. Navyše, on sám je garantom všetkých ľudských práv.
Pápeža Jána Pavla II. možno preto nazvať ochrancom dôstojnosti ľudskej osoby a jej práv. On sám rešpektoval ľudí a cenil si ich dôstojnosť. Pápež si navyše vyslúžil titul pápeža rodín. Nepopierateľne prispel k reflexii Cirkvi o manželstve a rodine, ako aj o základných hodnotách, ktoré tieto dve skutočnosti významne formujú. Tento príspevok bol a je neoceniteľný v kontexte hrozieb, ktoré predstavujú súčasné trendy sekularizmu a hedonizmu, ktoré podkopávajú stabilitu rodiny a manželstva ako pôvodného spoločenstva muža a ženy – spoločenstva lásky a života.
Prvým a základným právom ľudskej osoby je právo na život a biologický vývoj, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo rásť pod srdcom matky od okamihu počatia. Podľa pápeža Jána Pavla II. je právo na život od okamihu počatia až do samotnej smrti prvým a základným právom, akoby koreňom a zdrojom všetkých ostatných práv.
Ľudský život, od okamihu počatia až do prirodzenej smrti, je posvätný, pretože je stvorený na obraz a podobu Božiu. Je neoceniteľný, pretože je darom Boha, ktorého láska nepozná hraníc. A keď Boh dáva život, dáva ho navždy. Ľudský život je darom Boha, Jeho obrazom a odrazom, účasťou na Jeho životodarnom dychu. Boh je preto jediným Pánom tohto života. Je posvätný, čo znamená, že je oslobodený od akejkoľvek moci, ktorá by ho mohla svojvoľne zničiť; je nedotknuteľný, hodný najvyššej úcty, najvyššej starostlivosti a každej obety. Z pravdy o posvätnosti života vyplýva princíp jeho nedotknuteľnosti, vpísaný od počiatku do ľudského svedomia.
Piate Božie prikázanie „Nezabiješ“ chráni ľudský život. Jeho najhlbším rozmerom je požiadavka prejavovať úctu a lásku ku každému človeku a jeho životu. Toto prvé a základné ľudské právo, právo na život, je udelené od okamihu počatia. Ak je teda právo človeka na život porušené v momente, keď je počatý ako ľudská bytosť v matkinom lone, nepriamo je porušený celý morálny poriadok, ktorý slúži na ochranu nedotknuteľných dobier človeka. Dieťa nie je predmetom, ktorý má matka k dispozícii, ale osobou, pre ktorú by sa mala s veľkorysosťou a radosťou obetovať. Sterilizácia a antikoncepcia sú v rozpore s týmto právom. Genetická manipulácia sa stáva svojvoľnou a nespravodlivou aj preto, že redukuje život na úlohu predmetu a ignoruje pravdu, že máme do činenia s ľudským subjektom, jednotou tela a duše. To všetko zahŕňa piate prikázanie Božie, ktoré potvrdil sám Ježiš Kristus.
Osobitnou oblasťou apoštolského záujmu Jána Pavla II. bola mládež. Mladých ľudí vnímal ako „ranných strážcov“, ktorí bdejú na úsvite tretieho tisícročia“. V nich videl nádej Cirkvi, ktorá sa znovuzrodzuje v nasledujúcich generáciách ľudí prichádzajúcich na svet, zúčastňujúcich sa na dejinách spásy a usilujúcich sa o večnosť. Pre otvorený vzťah k mládeži si zaslúžil aj titul pápež mladých. Jeho prístup k svetu mladých bol nepochybne prorocký. Už v deň svojho pontifikátu ich nazval „nádejou Cirkvi“ a „svojou nádejou“.
Prorocká bola aj jeho iniciatíva zorganizovať Svetový deň mládeže ako veľkú oslavu viery Cirkvi, znovuzrodenej a obnovovanej v každej generácii. Apoštolská citlivosť diktovala Svätému Otcovi naliehavú potrebu novej evanjelizácie, aby Ježiš Kristus mohol byť znovu spoznaný a prijatý v prostrediach, kde bol zabudnutý, kde ľudia plánujú a organizujú svoje životy, akoby Boh neexistoval, akoby nevedeli, odkiaľ prišiel alebo kam ide. Nie je možné oddeliť učenie Svätého Otca Jána Pavla II. od jeho osoby, pretože jeho život bol empirickým príkladom toho, čo učil.
Bol predovšetkým veľkou osobnosťou, vyžarujúcou božskú múdrosť, morálnou autoritou a stal sa skutočným služobníkom ľudstva (dôsledne uplatňoval pápežov titul – servus servorum Dei, čiže „služobník Božích služobníkov“), tým, že humanizoval ľudstvo prostredníctvom svojho učenia a oceňoval službu milosrdenstva, ktorej základnými prvkami sú odpustenie a pomoc slabým.
