Autor článku: PhDr. ThDr. Mária Slivková, PhD.
Svätý Ján Pavol II. vyslovil o Slovensku viacero myšlienok, ktoré niektorí veriaci dnes chápu ako prorocké. Je však dobré rozlišovať medzi autentickými výrokmi, ktoré skutočne povedal a neskoršími interpretáciami, ktoré im dali prorocký význam.
Ján Pavol II. nikdy nepovedal: „Prorokujem, že…“ Jeho slová boli skôr duchovnou víziou a výzvou, ktoré sa s odstupom rokov ukázali ako veľmi prezieravé. Jeho veľkosť spočívala v tom, že pomáhal ľuďom rozpoznávať Božiu prítomnosť v udalostiach svojej doby a pozýval ich odpovedať na ňu vierou, odvahou a nádejou.
Pápež Ján Pavol II. uskutočnil prvú návštevu Slovenska v apríli 1990. Po štyridsiatich rokoch komunizmu vidí Slovensko ako národ, ktorý prešiel „púšťou“ a Veľkými piatkami. Nebolo náhodou, že prvým veľkým slovom bola sloboda. Upozornil, že nestačí získať politickú slobodu. Človek potrebuje aj slobodu vnútornú – slobodu srdca. Hovoril o nej približne v tomto duchu: sloboda nie je svojvôľa; sloboda je dar, za ktorý treba niesť zodpovednosť; národ musí svoju slobodu postaviť na pravde. Je pozoruhodné, že už v roku 1990 varoval pred tým, aby novozískaná sloboda neskĺzla do materializmu a života bez Boha.
V svojich ďalších príhovoroch pripomenul nám veľkonočnú úlohu: Kristus vstal – preto sa nebojte a znovu vezmite na seba poslanie ohlasovať Krista. Vo Vajnoroch povedal: „Je potrebné, aby sa Cirkev vo vašej vlasti znova a znova započúvala do týchto slov a s novou silou vzala na seba poslanie ohlasovať Kristov kríž a jeho zmŕtvychvstanie…“. Týmito slovami Slovensko dostalo úlohu znovuobjaviť svoju vieru, obnoviť ju a nebojácne svedčiť o Kristovi.
Pri druhej návšteve na prelome júna a júla 1995 Ján Pavol II. prišiel medzi Slovákov s posolstvom identity. Táto návšteva bola oveľa bohatšia, navštívil sedem miest. Na každom z nich zdôraznil inú identitu Slovenska. V Bratislave povedal: „Slovenské dejiny sú kresťanské.“ Nešlo o historickú poznámku, ale akoby nás chcel upozorniť, že ak stratíme svoje kresťanské korene, stratíte sami seba.
V Nitre mladých nazval nádejou Cirkvi a národa. Budúcnosť Slovenska podľa neho nebude závisieť od ekonomiky, ale od mladých ľudí schopných žiť podľa evanjelia. V národnej svätyni v Šaštíne odovzdal Slovensko pod ochranu Panny Márie a zdôraznil, že národ, ktorý dôveruje Matke Božej, nachádza silu zostať verný Kristovi. Gréckokatolíkom v Prešove povedal, že ich dejiny utrpenia nie sú prehrou, ale darom pre celú Cirkev.
A potom poukázal na dedičstvo svätých Cyrila a Metoda. Akoby povedal, že Slovensko nemá deliť Východ a Západ. Má ich spájať. Dnes, po desaťročiach, tieto slová znejú ešte silnejšie.
Pri svätorečení košických mučeníkov ukázal, že budúcnosť sa buduje na vernosti. Nie na sile. Nie na politike. Ale na svätosti. Na Mariánskej hore v Levoči nazval seba samého iba pútnikom. Zdôraznil, že celý kresťanský život je púťou.
Toto všetko Ján Pavol II. hovoril k slobodnému Slovensku. Hneď po prílete pripomína bolestné následky totality a hovorí: „Dnes k vám prichádzam ako pútnik Ježiša Krista povzbudiť vás, aby ste vytrvali na ceste, na ktorú ste nastúpili… prichádzam predovšetkým posilniť svojich bratov vo viere.“ Venoval sa veľmi dôležitej téme: slovenské kresťanské dedičstvo. Pripomína nám sv. Cyrila a Metoda, mariánske svätyne, mučeníkov, vernosť slovenského ľudu, gréckokatolícku tradíciu, svedectvo tých, ktorí zostali verní Kristovi počas prenasledovania.
Pri návšteve Prešova a pri kanonizácii košických mučeníkov zdôraznil, že utrpenie slovenských kresťanov sa stáva súčasťou širšieho duchovného poslania národa. Výber jeho príhovorov z roku 1995 zahŕňa osobitne témy „Slovenské dejiny sú kresťanské“, „Vďaka za vernosť Kristovi“, „Dedičstvo sv. Cyrila a Metoda“ a „Posolstvo a význam mučeníctva“. Týmito témami Ján Pavol II. ukazuje Slovensku jeho vlastné korene:
Cyril a Metod → Mária → mučeníci → vernosť Kristovi → živá viera.
Toto duchovné dedičstvo sa má stať zdrojom budúcnosti.
Kľúčový a najznámejší „prorocký“ výrok o osobitnom poslaní Slovenska vyjadril Ján Pavol II. počas audiencie slovenských pútnikov v Ríme 9. novembra 1996, keď povedal: „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“ A pokračuje: „Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“ A potom prichádza vrchol: „Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“
Toto je podľa mňa jadro celého „poslania Slovenska“. Tu už pápež používa priamo slovo „povolané“. Teologicky je veľmi dôležité rozumieť, čo znamená povolanie: Povolanie nie je privilégiom, ale úlohou. Nie je dôvodom na pýchu, ale na službu. Nie je zásluhou národa, ale darom, ktorý treba odovzdať. Čo má teda Slovensko podľa pápeža odovzdať? Nie iba svoju kultúru. Nie iba svoju históriu. Nie iba svojich hrdinov. Ale predovšetkým: Krista a Máriu.
To je mimoriadne silné.
Pri tretej návšteve Slovenska, v septembri 2003, Ján Pavol II. prišiel do krajiny, ktorá politicky i spoločensky bola úplne inde než v roku 1990. Preto aj jeho posolstvo bolo konkrétnejšie. Pri prílete povedal o Slovensku ako o „milovanej slovenskej zemi“ a svoju cestu predstavil ako púť evanjelia, ktorá prináša „pozdrav pokoja a nádeje“. A potom vyslovil veľmi konkrétnu podmienku budúcnosti Slovenska: „Iba budovaním spoločnosti, ktorá … rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a blahodarnú pre všetkých.“
Toto je veľmi významný posun. Kým v roku 1996 hovoril o veľkej úlohe Slovenska pri budovaní Európy, v roku 2003 už ukazuje, ako má Slovensko túto úlohu uskutočňovať. Má budovať spoločnosť rešpektujúcu život, rodinu, slabých a spoločné dobro, čiže budovať kresťanskú civilizáciu života a lásky.
Ak chce Slovensko splniť svoje poslanie, musí začať v rodine. Nie najprv v politike, nie v ekonomike, nie ani v inštitúciách. Ale v človeku, vo viere a v rodine. „Rodiny sú tým sadom, v ktorom vyrastajú sadenice nových generácií. V rodinách sa formuje budúcnosť národa.“ Preto zároveň vyzýval na obnovu pastorácie rodín a na nové spôsoby ohlasovania evanjelia novým generáciám. Tento silný príhovor o rodine ako mieste budúcnosti národa vystriedal silný mariánsky rozmer, keď súčasnosť i budúcnosť Cirkvi a slovenského národa zveril Sedembolestnej. Želal si, aby slovenský národ „rastúc pod Kristovým krížom“ vedel objaviť a prijať posolstvo lásky a spásy.
Treba poznamenať, že Ján Pavol II. v tomto období bol už veľmi chorý, takmer nevládal hovoriť. Kázal svojím utrpením, keď ukázal, že aj slabosť môže byť silou; aj staroba môže byť svedectvom a aj utrpenie môže byť apoštolátom. Akoby nám hovoril, nebojte sa niesť kríž, to je cesta Krista. Táto návšteva, pri ktorej nám odovzdal posolstvo nádeje, bola najvýrečnejšia a mimoriadne zasiahla celé Slovensko.
Tri návštevy Jána Pavla II. na Slovensku tvoria akoby duchovnú trilógiu, nádhernú postupnosť, v ktorej je jasne vyslovený odkaz pre Slovákov. Hlavnou témou prvej návštevy bola sloboda a jej posolstvom výzva: Osloboďte svoje srdcia. Pri druhej návšteve nám odkryl našu identitu s posolstvom: Zostaňte verní svojim kresťanským koreňom. Hlavnou témou tretej návštevy bola nádej a jej posolstvo: Nebojte sa niesť kríž s Kristom.
A nad tým všetkým je kľúčová výzva: Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy, pri budovaní civilizácie lásky. Nehovoril o veľkosti krajiny ani o jej politickom vplyve. Hovoril o poslaní, ktoré sa rodí z vernosti evanjeliu, z úcty k Panne Márii, zo svedectva rodín a zo života svätých.
Ak by sme zhrnuli odkaz Jána Pavla II. do syntézy poslania Slovenska znel by takto: Slovensko je povolané prijať a uchovať dar viery v Krista, čerpať zo svojho cyrilo-metodského, mariánskeho a mučeníckeho dedičstva a tento dar priniesť Európe ako službu – predovšetkým svedectvom o Kristovi, úctou k životu, vernosťou rodine, výchovou nových generácií a oddanosťou Panne Márii.
