Ďakujeme o. biskupovi za inšpiratívny rozhovor a povzbudenie.
Otec biskup, je o Vás známe, že Vám kresťanská kultúra leží na srdci. Každoročne odovzdávate cenu Fra Angelica kresťanským umelcom či cenu Fides et Ratio kresťanským akademikom. Prečo je kresťanská kultúra dôležitá a prečo ju podporujete?
Ján Pavol II. kdesi napísal (pravdepodobne v liste umelcom), že „viera, ktorá sa nestáva kultúrou, je viera, ktorá nie je dosť pochopená, dosť prijatá ani dosť žitá“. Inými slovami, opravdivá viera sa musí prejavovať v skutkoch. A skutky človeka – to je kultúra v najširšom zmysle. Bežne pod kultúrou rozumieme umeleckú tvorbu. Kresťan-umelec nemusí vždy stvárňovať náboženské témy, aby bola jeho kultúrna tvorivosť vyjadrením jeho viery. Podstatné je, aby vo svojich dielach chcel vyjadrovať taký pohľad na stvárňovanú tému, ktorý je v zhode s jeho kresťanskou vierou. Napríklad na Námestí svätého Petra v Ríme nejaký sochár vystavuje svoje dielo, ktoré znázorňuje bezdomovca, spiaceho na ulici. Na prvý pohľad nejde o sakrálne umenie. A predsa je to dielo, ktoré senzibilizuje diváka na problém chudoby, vyzýva pomáhať núdznym a vidieť v nich Krista.
Kým v minulosti európska kultúra čerpala z kresťanskej viery, dnes sa od Boha a náboženstva odvracia a dokonca kresťanský pohľad považuje za netolerantný a prekonaný. Prečo by sme ako kresťania mali pripomínať Európe i Slovensku ich kultúrne a náboženské korene?
Umelecké štýly a kultúrne prejavy sa právom môžu meniť a vyvíjať. Božia pravda však zostáva platná naveky. Rozhodujúce je, či a ako veríme. Kultúra, ktorá ignoruje alebo priamo popiera kresťanskú vieru, je dôkazom toho, že jej tvorcovia nie sú veriaci alebo že vieru odmietajú, prípadne proti nej bojujú. Sú však takéto postoje „moderné“? Tak ako nie je moderné ignorovať pravdu v matematike či v inej oblasti, tak nie je moderné odmietať pravdu zjavenú Bohom. Ak sa to deje a ak sa to deje masovo, v celých národoch a v mnohých oblastiach života, tak je to chorobný proces, ktorý, ak sa nezastaví, bude mať zničujúce dôsledky nielen pre tvorcov „bezbožnej“ kultúry, lež ako nákazlivá infekcia ovplyvňuje mnohých, zvlášť mladých a spôsobuje obrovské škody.
Historické stretnutie nášho národa s kresťanstvom pri jeho prvej evanjelizácii znamenalo rozvoj toho najlepšieho v našom národe, prišlo akoby k oplodneniu tvorivosti našich predkov duchom evanjelia. Táto skúsenosť, ktorá sa tiahne celými našimi dejinami, je potvrdením dôležitosti tvorivej symbiózy kresťanstva a kultúry – čo je dôležité nielen pre minulosť, ale ešte viac pre našu budúcnosť.
Za posledných 10 rokov klesol počet katolíkov o 10 percent. Iste je to výsledok aj tlaku sekularizácie. Zvlášť pre mladých ľudí, ktorí sa chcú začleniť do spoločnosti a byť akceptovaní, je čoraz ťažšie udržať si vieru a kresťanské hodnoty. Čo s tým môžeme robiť?
Nemali by sme zostať len pri konštatovaní poklesu percenta veriacich, ale mali by sme uvažovať aj o príčinách tohto javu. Na jednej strane si treba uvedomiť, že javy, ktoré oberajú ľudí o vieru, nie sú spravidla spontánne, lež sú to cielené vplyvy ľudí disponujúcich nemalým kapitálom a mediálnymi prostriedkami. Treba si položiť otázku, prečo vyvíjajú také úsilie, prečo investujú toľko financií… Celkom iste nie preto, že by im záležalo na tom, aby mali ľudia nejaké osvietené názory a boli oslobodení od ťarchy náboženských „predsudkov“. Rozmýšľajúci človek si to môže ľahko domyslieť… Druhý dôležitý postoj by sa mal zameriavať na poznávanie pravdy o viere v Boha, v Ježiša Krista, v Cirkev. A tretím by mala byť snaha žiť v praktickom živote svoju vieru, nasledovanie Krista. Skúsenosť so živým vzťahom s Bohom, s dôsledkami vernosti evanjeliu v každodennom živote bude viesť k jasnému a pevnému presvedčeniu o tom, čo pre nás viera znamená a čo znamená pre dobro každého človeka a celého ľudstva. Tak ako pravda o gravitačnom zákone nezávisí od toho, koľko percent ľudí ju pozná a uznáva – bez ohľadu na to má tento zákon svoje neúprosné dôsledky, podobne je to i s pravdou, ktorú priniesol Boží Syn Ježiš Kristus. Mali by sme ju prijímať, uznávať a podľa nej žiť čím viacerí – nie v prvom rade preto, aby nás bolo mnoho, aby sme boli spoločensky silní a uznávaní, ale jednoducho preto, že pravda jeho slov je trvalo platná a má pre nás dôsledky pre tento i pre budúci život. Čím viac ľudí to pochopí a prijme, tým lepšie pre nich, pre každého z nás.
Akými spôsobmi by mohol každý z nás pracovať na odovzdávaní viery mladej generácii?
Jednou z vlastností mladých je, že sú neúprosne kritickí. Sú ochotní dôverovať iba tomu, u koho vidia zhodu medzi tým, čo deklaruje, a tým, čo žije. Iste, nik z nás nie je absolútne bezúhonný a úplne dôsledný v žití toho, čo veríme. Mladí by však mali na nás vidieť úprimnú snahu uskutočňovať v živote to, čomu veríme, a čestne si priznávať naše zlyhania a nedôslednosti. Dôveru, ktorú si takto u mladých získame, nesmieme zneužívať na ich naviazanie na seba, lež ju používať na odovzdávanie vzťahu k tomu, ktorý jediný je naším záchrancom a učiteľom života. Vytvárajme živé spoločenstvo Cirkvi, v ktorom by mladí mohli zažívať krásu vzťahov a konania dobra a chceli by, aby sa toto spoločenstvo stávalo ich duchovným zázemím, z ktorého by sa snažili zvládať kresťansky všetky oblasti svojho života.
Kresťanské organizácie i aktivisti, ktorí sa angažujú v občianskej spoločnosti trpia na nedostatok financií. Prečo je dôležité, aby sme ako veriaci podporovali takéto úsilie aj finančne?
Je pravdou, že aj ako kresťania žijeme vo svete, v ktorom platia zákony ekonomiky a že konanie dobrých diel si vyžaduje aj nejaké finančné prostriedky. V prvom rade by bolo potrebné praktizovať kresťanskú lásku aj v podobe nezištnej, obetavej, dobrovoľníckej služby. Ak si predsa nejaké podujatie vyžaduje finančné prostriedky, bolo by potrebné oboznámiť s ním tých, od ktorých očakávame príspevky – tak, aby sa podľa možnosti stotožnili so zámermi diela, prijali ho za svoje a chceli pre jeho realizáciu urobiť, čo je v ich silách, vrátane finančnej podpory. Zvlášť pri podujatiach, ktoré majú trvalejší charakter, ktoré si vyžadujú systematickú podporu, je dôležité, aby mali ľudia dlhodobú skúsenosť o zmysluplnosti takýchto akcií a zodpovednosti a dôveryhodnosti ich aktivistov.
Aké posolstvo by ste odkázali angažovaným katolíckym laikom a podporovateľom Nadácie Fides et Ratio?
Je dôležité, aby kresťanskí laici boli zakorenení v skutočnosti sviatosti krstu, ktorou nás Ježiš Kristus spojil so sebou a dal nám účasť na svojom poslaní kňaza, proroka a kráľa. My všetci si musíme uvedomovať, že sme povolaní byť výkonným nástrojom samého Krista. Vďaka našej spolupráci s jeho Duchom, ktorého sme prijali vo sviatosti birmovania, chce on cez nás prichádzať všade tam, kam ideme, cez nás sa chce stretať s ľuďmi, s ktorými sa my stretáme, cez nás chce uskutočňovať lásku tak v rámci spoločenstva Cirkvi, ako aj voči ľuďom, ktorí sú zatiaľ mimo nej. Naším heslom by mali byť slová apoštola Pavla: „Láska Kristova nás pobáda…“ (2 Kor 5, 14). Treba nám stále viac poznávať Kristovu veľkodušnú lásku voči ľudstvu, voči každému z nás, osvojovať si ju a ňou pobádaní uskutočňovať konkrétne podujatia, či už osobné, alebo spoločné.
Už známy nemecký kňaz bl. Adolf Kolping pripomínal kresťanským laikom: „Buďme iniciatívni, inak budeme zmanipulovaní.“ To je ďalší dôvod našej kresťanskej aktivity: byť tvoriví v konaní dobra. V opačnom prípade nechávame priestor ľuďom, ktorí sú vedení inými motívmi, a výsledkom je, čo ktosi vyjadril slovami: „Svet je preto taký zlý, lebo dobrí ľudia sú leniví…“ Teda konanie dobra je našou povinnosťou.
Jednou z takých aktivít je aj podporovanie vzťahu a dialógu medzi vedou a vierou. Na tú tému napísal dôležité slová pápež svätý Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio (Viera a rozum). Je správne, že vzdelaní kresťanskí laici sa začínajú zameriavať na rozvíjanie tohto vzťahu a pre tento účel vytvorili aj Nadáciu Fides et Ratio. Tieto dva spôsoby poznávania pravdy – viera a rozum – sa navzájom dopĺňajú a prispievajú k tomu, aby človek mohol úplnejšie poznať pravdu a na základe toho radostnejšie žiť a zmysluplnejšie uskutočňovať svoje ľudské a kresťanské poslanie.
(fotografia: Mária Švecová, Človek a Viera)
