Autor článku: PhDr. ThDr. Mária Slivková, PhD.
Ján Pavol II. patril k najvýznamnejším obhajcom života v dejinách Cirkvi a ľudstva. Jeho učenie sa zameriavalo na absolútnu hodnotu každého ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Pápež považoval ochranu života za základnú skúšku ľudskosti a pilier zdravej spoločnosti.
Jeho odkaz by sa dal zhrnúť do niekoľkých nosných myšlienok.
1. Ľudský život je posvätný dar
Slovansky pápež bol veľkým obrancom života nielen preto, že bránil nenarodené deti, ale v každom človeku – od počatia až po prirodzenú smrť, v zdraví i chorobe, v sile i slabosti – videl živý obraz Boha. Vychádzajúc z tejto biblickej pravdy učil, že hodnota ľudského života nezávisí od veku, zdravia, výkonnosti ani spoločenského postavenia, ale spočíva v pravde, že každý človek je jedinečný a neopakovateľný, pretože je chcený samotným Bohom. Ľudský život pre Jána Pavla II. nebol majetkom človeka. Nebol niečím, s čím môžeme ľubovoľne nakladať. Darcom života je Boh, život je teda posvätný dar Boha daný človeku. To je dôvod, prečo Cirkev nemôže mlčať vždy, keď je ľudský život ohrozený. Často pripomínal, že „Život patrí Bohu. Kto útočí na ľudský život, určitým spôsobom útočí na samého Boha.“ Táto pravda bola základom všetkých postojov Jána Pavla II.
2. Obrana života začína dôstojnosťou človeka
Zo skutočnosti, že človek je stvorený na Boží obraz vyniká dôstojnosť človeka. Ľudský život má dôstojnosť, pretože človek je osoba – schopná sebapoznania, sebaovládania a utvárania spoločenstva s inými osobami – a predovšetkým je povolaný k spoločenstvu s Bohom (KKC 356). Dôstojnosť osoby je trvalá, záväzná a neredukovateľná, nezávislá od veku či fyzického, duševného alebo duchovného zdravia. Človek prevyšuje zvierací svet dôstojnosťou svojej osoby a podobnosťou s Bohom.
Život je základnou hodnotou a nedotknuteľným ľudským právom. Toto právo nemôže zrušiť ani zmeniť „žiaden jednotlivec, žiadna skupina, orgán či štát“, keďže vychádza z prirodzeného zákona, ktorý pochádza od samotného Boha. „Práve v dobe, keď sa slávnostne hlásajú nedotknuteľné práva osoby a verejne sa vyhlasuje hodnota života, sa v praxi porušuje a pošliapava samotné právo na život, a to najmä v tých najvýznamnejších okamihoch ľudskej existencie – pri narodení a pri smrti.“
Počas celého pontifikátu Ján Pavol II. opakoval vetu, ktorá sa stala jeho programom: Človek je cestou Cirkvi. Nešlo mu iba o nenarodené deti. Bránil aj chorých, starých, zdravotne postihnutých, chudobných, utečencov, obete vojen, prenasledovaných. Podľa neho nemožno obhajovať život dieťaťa a zároveň byť ľahostajný k utrpeniu dospelého človeka.
Obrana života musí byť spojená s láskou. Nikdy nechcel, aby sa obrana života zmenila na odsudzovanie. Veľmi citlivo hovoril najmä ženám, ktoré podstúpili potrat. V encyklike Evanjelium života píše slová plné nádeje: „Neupadajte do malomyseľnosti… Otec každého milosrdenstva vás očakáva, aby vám vo sviatosti zmierenia daroval svoje odpustenie a svoj pokoj.“ To bolo pre mnohých prekvapením – neponúkal odsúdenie, ale cestu uzdravenia.
Život treba nielen brániť, ale aj vytvárať podmienky pre jeho rozkvet. Nestačí zdôrazňovať „nezabiješ“, ale zároveň treba podporovať rodiny, pomáhať matkám v núdzi, vytvárať spravodlivú spoločnosť, chrániť pokoj, bojovať proti chudobe. Obrana života musí mať aj sociálny rozmer. Obrana života Jána Pavla II. bola teologická – život je Boží dar, filozofická – človek má nezrušiteľnú dôstojnosť, pastoračná – každému ponúkal nádej a milosrdenstvo, spoločenská – budoval kultúru života, osobná – svoje učenie dosvedčil vlastným životom až do posledného dychu.
Sám vydal svedectvo hodnoty života, keď v posledných rokoch života verejne niesol chorobu, slabosť i utrpenie. Ukázal, že aj chorý človek má plnú dôstojnosť, aj staroba má zmysel, aj utrpenie môže byť svedectvom lásky. Po atentáte v roku 1981 odpustil svojmu útočníkovi. A tak svojím životom potvrdil to, čo učil. Možno práve preto jeho slová mali takú silu a pôsobia dodnes – neodišiel z očí sveta.
3. Učenie o práve na život
Obrana a presadzovanie práva na život tvoria ústrednú tému učenia Jána Pavla II. Na tomto mieste nemožno zhrnúť celú bohatosť jeho učenia o tomto práve. Predovšetkým prehĺbil prepojenie medzi prirodzeným zákonom a ľudskými právami. Ide o otázku rozhodujúceho významu pre riešenie právnych výziev týkajúcich sa práva na život. Rozvoj práva v oblasti ľudských práv po druhej svetovej vojne skutočne znamenal posun za hranice právneho pozitivizmu, ktorý odmieta myšlienku, že by platnosť zákona závisela od jeho morálnej správnosti. Pre pozitivistov platí, že právo je to, čo je formálne prijaté (pozitívne právo), nezávisle od toho, či je spravodlivé. Ján Pavol II. v roku 1995 upozornil na skutočnosť, že ľudské práva chápané týmto spôsobom by bez väzby na prirodzený zákon mohli čoskoro viesť k novým a závažnejším hrozbám pre ľudskú osobu – čo sa v skutočnosti už aj stalo. Jeho učenie o podstatnom prepojení medzi prirodzeným zákonom a ľudskými právami je mimoriadne dôležité pri riešení výziev spojených s právom na život. Ján Pavol II. významne prispel tým, že ukázal, že otázky ako potrat, ničenie ľudských embryí a eutanázia nie sú len záležitosťami individuálnej morálky, ale majú aj nespochybniteľné spoločenské následky a ohrozenia práva na život.
Ján Pavol II. načrtol kritériá, podľa ktorých by sa táto problematika mala posudzovať z medzinárodného hľadiska. Ako správne poznamenal v encyklike „Evangelium vitae“, „netreba podceňovať organizované sprisahanie – ktoré zahŕňa aj medzinárodné inštitúcie, nadácie a združenia – vedúce systematickú kampaň za legalizáciu a šírenie potratov na celom svete.“ V 21. storočí sa tento problém zároveň zintenzívnil v dôsledku rastúceho významu a vplyvu medzinárodných tribunálov, ktoré nútia jednotlivé štáty reformovať svoje právne predpisy tak, aby legalizovali potraty a eutanáziu….
Učenie Jána Pavla II. je hlboko zakorenené v Tradícii Cirkvi, pokiaľ ide o jednoznačné odsúdenie dobrovoľného potratu a eutanázie. Toto rozhodné odsúdenie slúži ako nespochybniteľný orientačný bod pre všetkých katolíkov a ľudí dobrej vôle na celom svete, najmä tvárou v tvár zložitým legislatívnym diskusiám, pričom pod zámienkou tolerovania menšieho zla môže byť konečným výsledkom narušenie integrity a súdržnosti obrany života.
Sme zaviazaní vďačnosťou svätému Jánovi Pavlovi II., ktorý prostredníctvom svojho učenia predkladá dôležité rozlíšenia týkajúce sa práva na život, ktoré majú rozhodujúci význam pre predmetné legislatívne diskusie. Možno tu spomenúť rozlíšenie medzi priamym potratom a situáciami, v ktorých je prípustný nepriamy potrat – ako nezamýšľaný vedľajší účinok. Musíme tiež zdôrazniť presné rozlíšenie medzi eutanáziou a rozhodnutím upustiť od takzvanej „agresívnej liečby“.
Rozlíšenie medzi negatívnymi a pozitívnymi príkazmi prirodzeného zákona má rozhodujúci význam pre verejné a legislatívne diskusie týkajúce sa práva na život. Musíme uznať, že negatívne normy prirodzeného zákona, ktoré prikazujú „nezabiješ“, nepripúšťajú žiadne výnimky, ako sa vysvetľuje v encyklike „Veritatis Splendor“, bod 52. Na druhej strane, pozitívny aspekt práva na život nás podnecuje hľadať nové a tvorivé spôsoby, ako zaručiť a podporovať život. Vďaka Ježišovi tieto pozitívne požiadavky zahŕňajú nielen starostlivosť o život blížneho (príbuzného, príslušníka toho istého národa či cudzinca žijúceho v izraelskej krajine), ale aj zodpovednosť za cudzích ľudí, ba dokonca lásku k nepriateľom.
„[…] základné a neodňateľné právo na život sa stáva predmetom diskusie alebo je dokonca popierané parlamentným hlasovaním či vôľou časti spoločnosti – hoci aj početnej väčšiny. Je to katastrofálny dôsledok nekontrolovanej vlády relativizmu: ‚právo‘ prestáva byť právom, pretože už nie je ukotvené na pevných základoch nedotknuteľnej dôstojnosti osoby, ale je podriadené vôli silnejšieho. Demokracia tak zrádza svoje vlastné princípy a fakticky sa mení na totalitný systém. Štát už nie je ‚spoločným domovom‘, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými princípmi rovnosti, ale mení sa na tyranský štát, ktorý si privlastňuje právo rozhodovať o živote slabých a bezbranných – detí.“ Vďaka učeniu Jána Pavla II. boli otázky týkajúce sa práva na život začlenené do tradičnej sociálnej náuky Cirkvi.
4. Encyklika Evangelium vitae – Magna charta života
Vrcholom pápežovho učenia sa stala encyklika Evangelium vitae (Evanjelium života), ktorá sa nazýva aj veľkou chartou kresťanskej obrany života – o ňu sa opiera Hnutie Pro life. Keď Ján Pavol II. v roku 1995 vydal túto encykliku nešlo iba o reakciu na narastajúci počet potratov či diskusie o eutanázii. Chcel nanovo prebudiť vedomie, že ľudský život je jadrom Božieho plánu spásy. Evanjelium života nie je jednou z mnohých tém kresťanstva – patrí do samotného stredu radostnej zvesti. Píše o tom na začiatku encykliky: „Evanjelium života je jadrom Ježišovho posolstva.“ Nie je to iba morálne učenie. Je to radostná zvesť, že Boh miluje každý ľudský život. Jeho obrana nie je predovšetkým zápasom proti niečomu, ale je ohlasovaním Božej lásky ku každému človeku, lebo človek je Božia myšlienka.
Pápež zároveň upozorňuje, že najväčším nebezpečenstvom nie sú iba jednotlivé skutky proti životu, ale spôsob myslenia, ktorý ich ospravedlňuje. Tento spôsob vyjadril pojmom „kultúra smrti“. Nemyslel tým jednotlivých ľudí, ale spôsob myslenia spoločnosti, v ktorej sa hodnota človeka posudzuje podľa užitočnosti, produktivity alebo kvality života; slabý sa stáva príťažou, dieťa sa chápe ako problém, staroba ako bremeno, choroba ako dôvod ukončiť život. Proti tomu postavil „kultúru života“, ktorá vyrastá z pravdy o dôstojnosti každej osoby; je založená na láske, solidarite a prijatí každého človeka.
Evanjelium života je evanjeliom lásky – aj napriek vážnosti tém nenachádzame v nej tón odsudzovania. Na každej stránke cítiť Božie milosrdenstvo. Ján Pavol II. vie, že mnohí ľudia nesú rany po rozhodnutiach, ktoré ich dodnes bolia. Preto nevolá po odsúdení, ale po uzdravení. Pravda a milosrdenstvo sa uňho nikdy nestavajú proti sebe. Tak vzniká skutočná kultúra života – nie strachom, ale obrátením srdca.
5. Kultúra života začína v každodennosti
Ján Pavol II. bol presvedčený, že kultúra života nie je len otázkou právnych predpisov, ale predovšetkým pozitívnym spoločenským a duchovným programom. Podľa spomínanej encykliky si jej budovanie vyžaduje splnenie určitých podmienok:
• Mobilizácia svedomia: Je potrebné pestovať silný kritický úsudok, ktorý človeku umožní rozlíšiť skutočné dobro od falošných hesiel slobody, presadzovaných „kultúrou smrti“.
• Služba a láska: „Brániť život a podporovať ho, vážiť si ho a milovať – to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku.“ Táto kultúra sa prejavuje v každodennej starostlivosti o chorých, zdravotne postihnutých, chudobných a starých ľudí.
• Zodpovednosť politikov a zákonodarcov: Pápež pripomenul, že štátny zákon legalizujúci potrat alebo eutanáziu prestáva byť spravodlivým zákonom a stráca svoju záväznosť pre svedomie. Štát má povinnosť chrániť tých najzraniteľnejších.
• Úloha žien a „nový feminizmus“: Ján Pavol II. vyzval ženy, aby presadzovali „nový feminizmus“, ktorý odmieta modely mužskej nadvlády a namiesto toho podporuje ochranu materstva, vnímavosť voči druhým a otvorenosť na prijímanie nového života. Vďaka svojej telesnej a duchovnej prirodzenosti sú ženy prvými, kto víta nový život. Pápež vyzval ženy, aby učili moderný svet – ovládaný technológiami a utilitarizmom – prijímať druhého človeka bezpodmienečne, najmä tých slabých a bezbranných. Cieľom nového feminizmu je presadzovať v spoločenskom, politickom a hospodárskom živote taký hodnotový systém, ktorý uprednostňuje vzťahy a starostlivosť pred vlastníctvom a ziskom. Ženy sú povolané vnášať do verejných štruktúr citlivosť voči ľudskému utrpeniu. „Nový feminizmus“ v poňatí pápeža je feminizmom, ktorý stojí na strane života a človeka. Ženy sú povolané chrániť ľudskosť a učiť svet, že mierou civilizácie je spôsob, akým pristupuje k tým najzraniteľnejším.
Obrana života, ako sa uvádza v encyklike „Evangelium Vitae“, nie je len záležitosťou katolíkov. Je to univerzálna úloha pre všetkých ľudí dobrej vôle a je kľúčová pre prežitie ľudskej civilizácie.
6. Tri piliere kultúry života
Ak chceme pochopiť, prečo učenie svätého Jána Pavla II. tak hlboko oslovuje, nestačí poznať jeho výroky či dokumenty. Oveľa dôležitejšie je objaviť základ, z ktorého vychádzajú. Tento základ možno vyjadriť tromi piliermi: dôstojnosť osoby, pedagogika lásky a poslanie budovať kultúru života.
Prvý pilier: Dôstojnosť osoby
V srdci učenia svätého Jána Pavla II. stojí človek. Nie človek chápaný ako jednotlivec uzavretý do seba, ale osoba stvorená na Boží obraz, vykúpená Kristom a povolaná k večnému životu. Odtiaľ pochádza jeho neopakovateľná hodnota.
Preto pápež opakovane pripomína, že dôstojnosť človeka nezávisí od veku, zdravia, spoločenského postavenia ani od jeho schopností. Dieťa v lone matky, človek s ťažkým zdravotným postihnutím, starý človek pripútaný na lôžko i človek na konci života majú tú istú dôstojnosť. Každý človek je jedinečnou Božou myšlienkou. Boh nestvoril dvoch rovnakých ľudí. Každého chcel osobitným spôsobom, každému zveril jedinečné poslanie a každého vedie cestou, ktorá sa už nikdy nebude opakovať. Preto je úlohou kresťanskej výchovy pomôcť človeku objaviť jeho pôvodnú Božiu identitu. Obrana života sa teda nezačína až pri obrane nenarodeného dieťaťa. Začína sa pohľadom, ktorý v každom človeku objaví Boží obraz.
Druhý pilier: Pedagogika lásky
Ak je prvým krokom poznanie dôstojnosti človeka, druhým je spôsob, akým k nemu pristupujeme. Ján Pavol II. nikdy neobhajoval pravdu proti človeku. Práve naopak. Ukazoval, že pravda bez lásky zraňuje a láska bez pravdy stráca smer. Aj v encyklike Evangelium vitae hovorí o najťažších otázkach s veľkou úctou, súcitom a nádejou. Nikdy nezabúda, že za každým rozhodnutím stojí konkrétny človek s vlastným príbehom.
Preto človeka nemožno formovať nátlakom, nútením. Človek sa mení tam, kde zakúsi lásku. Rastie tam, kde je prijatý. Dozrieva tam, kde mu niekto verí. Kto ho vedie jemne, trpezlivo a s nekonečnou úctou k jeho slobode. Takáto pedagogika je sama osebe službou životu, je pedagogikou lásky. Lebo tam, kde človek zakúsi, že je milovaný, učí sa milovať aj život druhých.
Tretí pilier: Budovanie kultúry života
Svätý Ján Pavol II. často zdôrazňoval, že nestačí odmietať kultúru smrti. Treba vytvárať kultúru života. To znamená vytvárať prostredie, v ktorom je prirodzené prijímať dieťa ako dar, vážiť si rodinu, sprevádzať chorých, chrániť starých, odpúšťať, deliť sa a žiť v solidarite.
Na budovanie kultúry života potrebujeme človeka, ktorý svojím životom premieňa svet zvnútra. Nie mocou, nie ideológiou, nie nátlakom, ale silou lásky. Tak sa kultúra života stáva každodennou realitou. Rodina sa stáva svätyňou života. Farnosť sa stáva spoločenstvom prijatia. Pracovisko sa stáva miestom úcty k človeku. Spoločnosť sa postupne premieňa zvnútra.
Pri hlbšom pohľade vidíme, že tieto tri piliere tvoria jednotu, jednu cestu. Dôstojnosť osoby odpovedá na otázku: Prečo je každý človek hodný úcty? Pedagogika lásky odpovedá: Ako máme človeka sprevádzať? Kultúra života odpovedá: Aký svet sme povolaní budovať?
Prvý pilier dáva pevnú pravdu. Druhý jej dáva tvár milosrdenstva. Tretí ju premieňa na konkrétny život. Práve v tom spočíva mimoriadna aktuálnosť svätého Jána Pavla II. Vedie nás k vízii, kde človek je bezpodmienečne prijatý Bohom – Božou láskou; z prijatia sa rodí vedomie vlastnej dôstojnosti; z dôstojnosti vyrastá úcta ku každému ľudskému životu – človek dozrieva vo výchove, ktorá rešpektuje jeho slobodu; z úcty vzniká kultúra života – človek sa stáva tvorcom kultúry života vo svojom každodennom prostredí. Kultúra života premieňa rodiny, spoločenstvá i spoločnosť.
To je cesta, ktorou môže Cirkev aj dnes odpovedať na mnohé výzvy súčasného sveta – nie iba obhajobou života slovami, ale vytváraním prostredia, v ktorom je život prijímaný, chránený, sprevádzaný a oslavovaný ako vzácny Boží dar.
V tomto svetle možno čítať aj Evangelium vitae. Nie je to len encyklika o bioetike. Je to v podstate encyklika o civilizácii lásky. A práve výraz „civilizácia lásky“svätý Ján Pavol II. často používal pre vyjadrenie skutočnosti: k svetu, v ktorom Božia láska pretvára človeka aj jeho vzťahy.
