Autor článku: PhDr. ThDr. Mária Slivková, PhD.
Aj dnes nás zaujíma, aká je súčasná mladá „generácia Jána Pavla II.“, pretože on je nepochybne stále aktívny, neustále inšpirujúci a neustále prítomný v živote mladšej generácie.
Percento ľudí, ktorí sa hlásia k veriacim, klesá relatívne pomaly, zatiaľ čo proces odchodu z Cirkvi napreduje oveľa rýchlejšie (údaje za Európsku úniu). Štúdie identifikovali praktiky, ako je účasť na omši, náboženských obradoch alebo náboženských stretnutiach.
Pokiaľ ide o náboženské praktiky, treba si však všimnúť nový fenomén – náboženskú spontánnosť. Keď sa pripavuje niečo veľké, mladí ľudia opustia svoje domovy a idú na púť alebo na koncert na počesť Jána Pavla II. A potom sa stiahnu späť do svojich životov, uzatvoria sa pred vierou (alebo aspoň pred verejnými praktikami). Je pre nich ťažké praktizovať pravidelne.
Vo všeobecnosti mladí ľudia napr. v Poľsku náboženstvo neodmietajú. Náboženstvo stále slúži mladým ľuďom mnohým funkciám, ako je vytváranie zmyslu alebo poskytovanie terapie. Preto sa prevažná väčšina mladých ľudí hlási k veriacim. Je to však subjektívna, selektívna alebo pochybná viera. Pokiaľ ide o morálny život, mladá generácia sa zdráha prijať morálne princípy hlásané Cirkvou. Tento postoj je najzreteľnejší v otázkach predmanželského sexu.
Mladí ľudia sa cítia skôr ako „tvorcovia“ než ako príjemcovia morálnych noriem.
V prípade potratov je situácia iná. Život v očiach mladej generácie má stále veľkú hodnotu. Preto, ak mladí ľudia odmietajú cirkevné smernice týkajúce sa intímneho života, súčasne sa zvýšila skupina mladých ľudí, ktorí sú proti potratom. Charakteristickým znakom mladej generácie je aj situacionizmus. To znamená, že keď sa ich pýtajú na ich morálne hodnotenie, mladí ľudia odpovedajú, že to závisí od situácie. Preto nie je nič trvalé. Všetko od niečoho závisí. Rodina zostáva v živote najvyššou prioritou. Tradičný rodinný model však bol spochybnený. Manželstvo sa zmenilo na nezáväzný vzťah. Potvrdzuje to aj nedávny výskum, ktorý odhaľuje rastúcu liberalizáciu postojov k inštitúcii manželstva. Manželstvo sa v mysliach mladých ľudí javí ako mäkká inštitúcia, ktorá sa viac prispôsobuje individuálnym potrebám a očakávaniam partnerov než sociálnym funkciám a potrebám. Očakávania mladých ľudí sa však nezhodujú s ich správaním. Existuje tiež riziko oneskoreného vstupu do dospelosti. Vo všeobecnosti sa vek, v ktorom dochádza k sobášu, mení. Ústredný štatistický úrad uvádza, že vek novomanželov sa výrazne zvýšil.
Mládež začiatku 21. storočia sa nazýva „mládež bez krídel“. Táto mládež nemá veľké ideály. Nepriťahujú ju vznešené hodnoty pretvárania sveta a nesnaží sa o nastolenie iného, lepšieho spoločenského systému. Mládež 90. rokov budovala mimovládne organizácie a zapájala sa do spoločenských aktivít v treťom sektore. Mládež začiatku 21. storočia je generáciou zameranou na vlastnú budúcnosť. Nie je to generácia, ktorá bojuje, ale skôr ignoruje alebo minimalizuje aktivitu v sférach, kde neprináša priamy úžitok. Čo nie je praktické, čo dnes nie je potrebné, je odsunuté do úzadia.
Prečo si toľko mladých ľudí zamilovalo Jána Pavla II.?
Bol to muž, ktorý úprimne miloval Boha a verne slúžil Pánovi. V jeho myslení a správaní sme ľahko vnímali mimoriadnu jednotu; medzi vyznávanou a praktizovanou vierou nebol žiadny rozpor. Svätosť kardinála Karola Wojtyłu a neskôr pápeža Jána Pavla II. bola ovocím jeho úplného spojenia s Bohom, jeho otvorenosti na pôsobenie Ducha Svätého nielen v mimoriadnych situáciách, ale aj v každodenných záležitostiach. Toto bol najvýraznejší aspekt jeho postoja. Boh bol jeho srdcom, koreňom jeho existencie, najdôležitejším referenčným bodom. Z tohto srdca, z tohto centra všetko pochádzalo. Predovšetkým jeho zbožnosť, ale nie v zmysle oddanosti, ale ako ľahkosť pri hľadaní Boha vo všetkom – v modlitbe, v slávení Eucharistie, v čítaní a ohlasovaní Božieho slova, v stretnutiach s inými, v práci, v utrpení, v každodenných záležitostiach, v smútkoch a radostiach. Môžeme povedať, nasledujúc kardinála Stanisława Dziwisza, že svätosť Jána Pavla II. bola veľmi „obyčajná“, zakorenená v každodennom živote. Prejavovala sa v jeho postoji k iným. Bol to postoj úcty, prijatia, lásky a služby. Ak ho čoraz častejšie nazývame Veľkým, musíme si uvedomiť, že to bola zvláštna forma veľkosti. Iní ľudia sa necítili zastrašení takouto veľkosťou. Aj oni sa cítili skvele. Uvedomili si, že sú schopní viac.
Svätosť Jána Pavla II. sa nakoniec prejavila v jeho obrovskej práci pre Krista. Všetku svoju energiu venoval Jemu – svojmu Pánovi a Vykupiteľovi. Na túto prácu využil mimoriadne dary svojej mysle a vôle. Navyše dokázal do tejto práce zapojiť mnohých ľudí v Cirkvi, počnúc svojimi najbližšími spolupracovníkmi. Toto bolo jeho „vedenie“ v cirkevnom spoločenstve.
Toto všetko robilo z Jána Pavla II. úžasného vychovávateľa ľudí, najmä mladých. Tajomstvo jeho pedagogiky spočívalo v prijatí autentickej vízie ľudstva, založenej na dôvere v ľudstvo a jeho potenciál, čím myslím pozitívny pohľad na blížneho. Ján Pavol II. veril, že dobro v človeku sa bude vždy brániť, zatiaľ čo zlo má určitú mieru, a preto sa nakoniec vyčerpá – treba byť len trpezlivý. Podľa jeho názoru dobro obsahuje potenciál rastu, zatiaľ čo zlo je sebazničujúce.
Svätý Otec bol a zostane veľkou autoritou pre mnohých mladých ľudí. Bol a je najväčšou morálnou a životnou autoritou. Svojimi slovami, ale predovšetkým svojimi činmi nás učil a naďalej učí, ako žiť a konať, aby sme dosiahli skutočné, nielen zdanlivé šťastie. Svätý Otec bol najvýznamnejším Poliakom, vzorom pre mnohých. „Generácia Jána Pavla II.“ nie je len poľským fenoménom. Samozrejme mal na Poliakov osobitný vplyv, nielen z vlasteneckých dôvodov – ako ich krajan – ale aj a predovšetkým kvôli „slovanskej povahe duše Jána Pavla II.“, ktorá nepochybne uľahčila „prijímanie na rovnakej vlnovej dĺžke“ a prehĺbila vnímanie jeho učenia.
V odpovedi na otázku, prečo posolstvo Jána Pavla II. a jeho vplyv nadobudli univerzálny charakter, treba konštatovať, že samotná funkcia, ktorú plnil, mala univerzálny rozmer (vyplývajúci z univerzality Cirkvi). To však nepochybne určoval aj iný faktor, a to osobná charizma Jána Pavla II. Prejavovala sa o.i. v tom, že miloval ľudí, cítil sa s nimi dobre a ich prítomnosť naplno aktivovala jeho tvorivý osobný potenciál. To fascinovalo najmä mladých ľudí – citlivých na úprimnosť a autenticitu.
Ako povedal jeden z účastníkov z Afriky v televíznom prejave pred Svetovým dňom mládeže v Paríži, ktorý sa konal od 19. do 24. augusta 1997: „V mnohých kultúrach existuje presvedčenie, že cesta k múdrosti vedie cez počúvanie starších a opieranie sa o plece starnúceho starca.“ Tento faktor okrem iného pravdepodobne viedol mladých ľudí k stotožneniu sa s pápežom napriek jeho vysokému veku a zdravotným problémom, ktoré obmedzovali jeho skoršiu, mimoriadnu aktivitu. Existenciu „generácie Jána Pavla II.“ dokazujú početné púte z celého sveta k hrobu svätého Jána Pavla II. vo vatikánskej bazilike a do krakovského Centra Jána Pavla II., kde pútnici z celého sveta hľadajú duchovnú inšpiráciu v učení a životnom štýle svätého Jána Pavla II.
Ján Pavol II. odišiel domov k Otcovi. Zostáva však prítomný v živote súčasnej Cirkvi a v srdciach miliónov kresťanov na celom svete, pre ktorých je naďalej vodcom na ceste viery. Neustále čerpáme z jeho učenia, pripomíname si jeho štýl služby Cirkvi a svetu a inšpirujeme sa jeho postojom a spiritualitou.
Je učiteľom a svätcom pre našu dobu a pre budúce generácie.
Každý z nás si nesie osobné spomienky na jeho pontifikát, ale – samozrejme – pri spomienkach sa dnes nezastavíme. Svätý Ján Pavol II. nás môže a mal by inšpirovať k tvorivej službe v Cirkvi, k tomu, aby sme čelili novým výzvam, ktorým čelíme v súčasnom svete, v našej krajine. Svätý Ján Pavol II. nás svojím osobným príkladom povzbudzuje, aby náš hlboký duchovný život prinášal ovocie v apoštolskom dynamizme, aby sme nielen čakali na tých, ktorí k nám prichádzajú, do našich kostolov, ale aby sme vychádzali aj na okraje a oslovovali ľahostajných, stratených a neochotných. V Kristovej Cirkvi je miesto pre každého.
V univerzálnej Cirkvi, ako aj v národe a v slovenskej Cirkvi stoja pred nami nové výzvy. Nikto nás nemôže nahradiť v preberaní zodpovednosti za formovanie osobného a spoločenského života, v starostlivosti o chudobných, v tvorení múdrych zákonov a v jasnom svedectve o Kristovi a jeho evanjeliu.
Iní, pre ktorých Cirkev ešte nie je domovom, pre ktorých Ježiš ešte nie je Pánom a Spasiteľom, na toto svedectvo čakajú. Ak chceme zostať verní odkazu svätého Jána Pavla II., musíme odvážne kráčať cestou lásky k Bohu a blížnemu, teda cestou svätosti. Toto je každodenná úloha, ktorej čelí každý z nás.
