Pri príležitosti Národného pochodu za život 2026 sme sa rozprávali s Oliviou Maurel, ktorá sa narodila prostredníctvom surogátneho materstva a dnes verejne upozorňuje na jeho dôsledky pre deti, ženy a rodinné vzťahy.
Rozhovor pôvodne vyšiel v mimoriadnom vydaní Novín za život, ktoré pri príležitosti Národného pochodu za život vydala Nadácia Fides et Ratio.
Diskusia o surogátnom materstve sa často vedie z pohľadu dospelých, ktorí veľmi túžia po dieťati. Vy do nej prinášate perspektívu dieťaťa narodeného prostredníctvom surogácie. Čo podľa vás v spoločenskej debate o surogácii najčastejšie chýba?
O dieťati sa zvyčajne hovorí ako o výsledku dohody, nie ako o človeku, ktorého táto dohoda zásadne ovplyvňuje. Je pochopiteľné, že počúvame o utrpení dospelých, ktorí nemôžu mať deti. Súcit s dospelými však nemôže vymazať práva detí.
Dieťa nie je liekom na neplodnosť, naplnením nejakého projektu ani predmetom zmluvy. Surogácia zámerne organizuje odlúčenie dieťaťa pri narodení od ženy, ktorej telo, hlas a prítomnosť predstavovali počas tehotenstva celý jeho svet.
Následne sa od nás očakáva, že budeme predpokladať, že toto odlúčenie je neškodné, pretože dospelí sa na ňom vopred dohodli. Deti nie sú objektmi práv, ale ich nositeľmi. A práve to musí byť východiskom celej diskusie.
Minulý rok vás Nadácia Fides et Ratio pozvala na Slovensko. Vystúpili ste v slovenskom parlamente a osobne ste sa stretli s viacerými poslancami krátko pred rozhodujúcim hlasovaním o zmene ústavy. Krátko nato bol zákaz surogátneho materstva zakotvený priamo do Ústavy Slovenskej republiky. Čo pre vás znamenalo vidieť, že vaša návšteva a osobné svedectvo mohli prispieť k takej konkrétnej zmene?
Hlboko ma to zasiahlo, pretože politická práca môže niekedy pôsobiť veľmi abstraktne. Rozprávate, stretávate sa so zákonodarcami a opakujete tie isté varovania bez toho, aby ste vedeli, či sa vôbec niečo zmení.
Na Slovensku som však videla konkrétny výsledok.
Teraz sa na Slovensko vraciate ako hosťka Národného pochodu za život. Prečo?
Chcela som sa vrátiť, pretože Slovensko ma nielen zdvorilo vypočulo, ale aj konalo. Vo mne to vyvoláva vďačnosť, ale zároveň aj pocit zodpovednosti.
Na Národnom pochode za život chcem osobitne povedať, že ochrana života sa nekončí narodením.
Musíme chrániť aj identitu dieťaťa, jeho pôvod, rodinné vzťahy a dôstojnosť. Spoločnosť nemôže na jednej strane hovoriť, že každý ľudský život je vzácny, a na druhej strane akceptovať systém, v ktorom si možno dieťa objednať, nechať ho vynosiť na základe zmluvy a následne ho odovzdať podľa dohody uzavretej ešte predtým, než malo možnosť čokoľvek povedať.
Niektorí ľudia tvrdia, že zákon by mal zakazovať surogáciu iba v prípadoch, keď dochádza k platbe, nátlaku, tlaku alebo ekonomickému vykorisťovaniu, zatiaľ čo takzvaná „altruistická“ surogácia by mala zostať povolená.
Označenie „altruistická“ môže znieť jemnejšie, ale nemení to, čo sa vyžaduje od dieťaťa.
Plánované odlúčenie zostáva, materstvo je naďalej rozdelené a na prenos rodičovského statusu sú stále potrebné právne mechanizmy. Ľudská dôstojnosť nemôže závisieť od toho, či je šek vysoký, nízky alebo vôbec neexistuje.
Čo by si účastníci Národného pochodu za život mali z vášho svedectva o deťoch, materstve a ľudskej dôstojnosti odniesť?
Chcela by som, aby si zapamätali toto: dieťa nikdy nie je niečo, na čo máme nárok.
Každé dieťa prichádza na svet s dôstojnosťou, ktorá predchádza našim túžbam, zmluvám a plánom. Tehotenstvo nie je výrobný proces a novorodenec nie je majetok, ktorý možno odovzdať.
